Čo považujeme za život ( 2 )

Je to jedno z najsilnejších slov, ktoré používame a niekedy má naozaj svoju váhu, niekedy ide len o bežný výraz. Život začína narodením, alebo počatím, alebo niekedy medzi týmito dvoma obdobiami. Nie je to v tejto veci také podstatné, aspoň nie teraz. A jeho koniec je to, čomu sa hovorí smrť. Takto je to každému jasné, ale menej jasné je to, čo je predtým a čo potom. Občas v knihách nečítam úvody a niekedy je to chyba a preto ak ste si neprečítali úvod knihy, urobte to teraz. Takže je naozaj podstatné akú máte predstavu o tom, čo predchádza životu a čo po ňom nasleduje. Kresťanstvo tvrdí, že pred počatím nie je nič, že sa rodíme ako čisté duše (okrem dedičného hriechu). Po smrti ponúka dve možnosti a to nebo a peklo – dva extrémy. Kto to berie doslovne, má to ťažké pretože sa to prieči spravodlivosti. Čo potom tí, ktorí žili svoje životy niekde medzi dobrom a zlom a čo vyznávači iných náboženstiev? Nie každý kresťan to akceptuje ako fakt, aspoň nie tí, čo triezvo uvažujú a nie sú len ovečkami nasledujúcimi pastiera. Nebudem napádať cirkev ani vieru a to ani kresťanskú, moslimskú, židovskú, hinduistickú či budhistickú a žiadnu inú. Podstatou teórie, ktorú tu chcem prezentovať je niekoľko pilierov, ktoré by mali byť akceptovateľné. Osobne som zástancom reinkarnácie a večného života. Zjednodušene povedané verím, že Vesmír vytvára a poznáva sám seba, čo nevyvracia existenciu Boha, ale asi ho zobrazuje v inej podobe ako je predstava bežných veriacich. Preto tu chcem objasniť niekoľko pojmov, ktoré budem v knihe používať a ktoré sú známe, ale ich definície sa líšia. Robím to preto, aby bolo jasné, čo v ktorej téme načŕtam a o čom píšem, nie preto aby som vyvrátil iné definície týchto slov. Komu uvedené slovo nevyhovuje, môže si ho pre seba nahradiť vhodnejším pojmom.

• Vesmír – všetko, čo vidíme aj nevidíme od najmenších častíc až po galaxie.

• Entita – duchovná bytosť, alebo skupina bytostí

• Boh, Stvoriteľ, Tvorca, Prvopodstata, Pôvodca – prvotná pôvodná entita

• Existencia – nekonečné bytie presahujúce ľudský život

• Duch – jedinec na najvyššej úrovni existencie

• Duša – duch v nižšej forme existencie

• Človek – duch v hmotnej podobe na Zemi

• Reinkarnácia – cyklus existencie v podobe viacerých životov, vteľovanie ducha a duše do hmotných podôb v časovej následnosti.

• Karma – súhrn všetkých skutkov a prežitých udalostí zachovávajúci sa počas všetkých životov

Nie je také podstatné, či veríte v reinkarnáciu, karmu, boha, alebo je váš svertonázor odlišný od bežných vierovyznaní, tak ako aj môj. Ak ste však absolútny ateista, presnejšie ak zastávate názor, že život začína narodením a končí smrťou tela, tak pravdepodobne vás táto kniha neosloví a slovo osud vám ani nič nehovorí pretože v podobe existencie obmedzenej na obdobie niekoľkých desaťročí nemá osud žiadne miesto a ani význam.

Život má pre každého človeka tak trochu iný význam a to znamená, že toto ponímanie ovplyvňuje aj ďalšie súvisiace aj zdanlivo nesúvisiace oblasti. Nejde len o prostredie, kultúru, príslušnosť k cirkvi alebo svetonázorovú jedinečnosť, ale aj o každodenné aktivity. Stanovme si teda, že za život budeme považovať časový úsek od zrodenia po skon človeka.

Pochopiť život a jeho zmysel sa pokúšal takmer každý z nás a aj mnohí vedci, bádatelia, filozofi či duchovní. Asi sa to nikomu nepodarilo, pretože nie je dodnes možné definovať zmysel života. Iba ak by to bolo tak, že jeho zmyslom je on sám, že žitie je tým účelom, prečo sme na tomto svete. Inými slovami to už tvrdili jednotlivci aj skupiny počas celej histórie tejto civilizácie. Avšak nám to akosi nestačí. Môže to byť také jednoduché? Žeby naozaj išlo o to, aby sme zažívali seba samých a svet okolo seba, aby sme tvorili a poznávali to, čo sme vytvorili. Ak si predstavíme celú existenciu ako rozpínanie Vesmíru nie len vo fyzickej forme ale aj ako expanzia tvorenia a poznania ako vlnu šíriacu sa nekonečnom ktorá odovzdáva spätne poznanie. Tvorí smerom von a poznáva smerom k stredu. Pri takomto pohľade mnohé dáva zmysel, aj to, že Boh stvoril človeka na svoj obraz ako je to písané v Biblii, aj to, že Vesmír je nekonečný, zákon akcie a reakcie a iné zákony pochopiteľné aj nevysvetliteľné, ktoré zatiaľ nedokážeme objasniť.

Bytie je asi dosť komplikovaná vec. Musí byť niekde vnútri v človeku niečo, čo ho núti žiť aj keď v tých najhorších podmienkach. Viera v nebo a peklo nestačí, aby nás udržala pri živote, lebo aj neveriaci žijú či o hlade a smäde a predsa sa dokážu zmieriť aj bez toho, aby poznali vedome akési pravdy Vesmíru nech sú už akékoľvek. Je v nás niečo, čo nás vedie, alebo sme na túto silu napojený. Na tom nezáleží, aj keď je to rozdiel. Samozrejme to niektorí vzdajú a siahnu si na život, lebo niečo stratili, alebo sa ocitli v beznádejnej situácii. To nič nemení na tom, že cítime alebo tušíme pôsobenie neznámej energie z neznámeho zdroja, ktorá nás ťahá ďalej. Možno nás dokonca aj sprevádza celým životom. Môžeme ju prijať za svoju, alebo túto silu pridelíme vonkajšiemu zdroju. Ten druhý spôsob je jednoduchší, pretože nás zbavuje časti zodpovednosti za naše činy a myšlienky. Zodpovednosti sa však určite nezbavíme, pretože aj keď neriadime všetko vo svojom živote, riadime svoju existenciu. To znamená, že nemáme plnú slobodu ako ľudia, ale náš duch je absolútne slobodný. V ezoterike sa za ducha považuje z celku oddelená časť – jedinec, nehmotná entita ktorá ďalej tvorí a poznáva. Duša je tá časť ktorá už bola duchom vytvorená za účelom ďalšieho pôsobenia vo svete. Človek – telo je hmotný výtvor ducha prostredníctvom duše, čím sa vytvára nová oblasť poznania – hmotný Vesmír. V ňom človek koná a prežíva a takto získané poznanie v interakcii s inými entitami – ľuďmi, a ostatným živým aj neživým stvorením obohacuje stvorenie. Je to vlastne expanzia života od nehmotnej sféry do úrovne hmoty, kde je spektrum pôsobnosti širšie.

Obrázok 1. Duch duša a telo

Kresťanstvo tiež delí osobu na telo a dušu, ktorá je večná a podobne je to aj u iných náboženstiev starých aj tých novších. Rozdiel medzi duchom a dušou nie je celkom jasný a ani nie je nutné v tejto teóriu použiť toto delenie na tri úrovne. Celkom nám vystačia dve vrstvy. Jedna fyzická – človek, telo, osoba a druhá nehmotná – duch, duša. Slovom entita budem označovať celú bytosť, čo zahŕňaj aj telo aj dušu či ducha. Psychológia podobne definuje vyššie úrovne človeka a hovorí im superego, nadvedomie a podobne.

Takže sme si ujasnili, že život je pôsobenie jednej bytosti v dvoch úplne odlišných podobách, pričom môžeme tvrdiť, že hmotná forma viac menej nepozná pohnútky, ciele a úmysly nehmotnej formy. Nevieme čo naša duša chce. Ak sa na to snažíme prísť, zvykneme toto hľadanie označovať ako pátranie po poslaní, po zmysle tohto života alebo definovanie úloh. Niektorí to majú jednoduchšie ako ostatní. To závisí od spojenia tela a duše a od situácie. Spojenie s vlastným duchom sme strácali postupne rovnako ako spojenie s prírodou z generácie na generáciu. Môžeme nadávať na dobu a všetko ostatné, ale to nič nezmení na tom, že sme si na vine sami. Tu a teraz nemôžeme prijať všetku vinu, pretože v tomto živote sme sa voči odcudzeniu neprevinili. A previnili sme sa vôbec niekedy, keď vlastne ide o poznanie a to si vyžaduje existenciu dobra a zla, dualitu, vzostupy a pády, straty a nálezy a všetko čo nás niečo naučí? Niečo sa naučiť a rozšíriť poznanie však neznamená opakovať stále dookola tie isté omylu. Duchovné evolúcia je o tom, aby človek poznával a odlišoval, aby neustal na jednom mieste a posúval dušu tým smerom, ktorý je jediný možný. Aj myseľ je súčasťou človeka a nie je to duša, ako si väčšina myslí. Ego a myseľ sú viazané k hmote a pracujú pre fyzickú oblasť existencie, čo často znamená, že viac oddeľujú ľudského ducha od ľudského tela.

Život je časopriestor v ktorom pôsobí jedna entita z dvoch rozdielnych úrovní a ktorí je ovplyvňovaný pôsobením iných entít a prostredia, ktoré je takisto formou života.